V hlavnom meste Republiky Srpskej – Banja Luke – som strávil vyše dvoch mesiacov v spoločnosti Institut za gradeinarstvo. Prišiel som tam ako architekt do štvorčlenného kolektívu architektov, ktorí v rámci tej istej spoločnosti spolupracovali so stavebnými inžiniermi, lesnými inžiniermi, vodo a elektro technikmi vrátane laboratórií pre skúšky materiálov.

V budove, v ktorej som pracoval, sídlila menšia časť z celkového počtu 73 zamestnancov, zvyšok sa nachádzal v laboratóriách v inom meste. Prostredie bolo pokojné, na jednej strane sa nachádza budova parlamentu a námestie je päť minút chôdzou. Na pracovisku boli štyri kaviarne, ktoré sme striedavo využívali pri desiatovej pauze.

Pracovná doba bola na niekoľko výnimiek nemenná. Začínalo sa pár minút po ôsmej hodine, medzi desiatou a jedenástou niekto vyzdvihol desiatu (podoba bola každý deň rôzna, v pondelok pečivo plnené syrom alebo mäsom, v utorok srbské zemiakové cesto plnené tradičným syrom alebo mäsom, v stredu pizza, vo štvrtok koláč a pečivo a v piatok vyprážané kuracie prsia v žemli). Po jedle (relatívne pred jedlom) bola nevyhnutná kávová pauza, na ktorej sa zvyčajne preberali národné zvyky, čítali noviny a klebetilo. O štvrtej hodine sa končilo.

Institut za gradevinarstvo bola vhodná voľba stáže, najmä z toho dôvodu, že po nedávnej zmene zákona mali ako jedna z mála firiem licencie pre všetky typy stavieb. Najväčší problém bolo získať licenciu pre urbanizmus a územné plánovanie, práve preto sa naše pracovisko zaoberalo práve touto činnosťou v celej Bosne a Herzegovine.

Výnimky v pracovnej dobe taktiež pramenili z občasných dlhých (Goražde, Brčko, Trnovo, ...) ciest pre posúdenie najmä dopravnej a rezidenčnej situácie v danom území. Napriek používaniu srbského jazyka počas takýchto ciest som mojich kolegov sprevádzal.

Vyššie spomenuté pracovné cesty boli vynikajúcou príležitosťou oboznámiť sa s problémami a širšími územnými celkami nielen politicky rozdelenej krajiny. Obzvlášť hranica medzi srpskou a bosnianskou časťou bola výrazná etnickými rozdielmi a správaním obyvateľstva.

Počas mojej prítomnosti boli štyri väčšie rozpracované projekty: komplex s cintorínom a kaplnkami v blízkosti Banej Luky, rekonštrukcia telocvične v Brčko distrikte (zúčastnil som sa prvotných zameriavacích prác a zakresľovania), stavba mostu a regulačný plán pre Goražde (stretnutie so starostom, s predsedami samosprávy, prípravná dokumentácia) a v spolupráci s talianskym investorom navrhovaná lanová dráha v Jahorine.

Okrem týchto väčších projektoch sa pracovalo ešte na Rajskej doline - regulačnom pláne, benzínovej pumpe s oddychovým a reštauračným komplexom, niekoľkých menších cirkevných a rezidenčných stavbách a ďalších menších regulačných plánoch.

Niektoré projekty boli v stave dokončovania, medzi takéto patrila rekonštrukcia základnej školy v Banej Luke, kde Institut za gradevinarstvo vykonával stavebný dozor okrem navrhovania celej rekonštrukcie.

Študenti technických smerov boli ubytovaní na hoteli, ktorí vďaka jeho minulosti v službách ľudí zasiahnutých vojnou poskytoval mierne zdevastované bývanie (niektoré izby neboli vôbec k dispozícii, rozvody vody a elektriky boli nižšieho štandardu), ale za nízku cenu, 3 Eurá za noc.

Čo sa stravy týka, bola vyvážená, ak si človek vyváženú stravu pripravil v spoločnej kuchyni. K dispozícii boli taktiež chladničky a ďalšie zariadenie. Ak by sa niekto chystal do Banja Luky, odporúčam aspoň základné kuchynské náradie, ak tam dovtedy nezostane zariadenie, na ktoré sme sa skladali.

Kuchyňa Bosny a Herzegoviny bola charakteristická minimálnym používaním korenín napriek tomu, že medzi jej hlavné vplyvy patrili kuchyne turecké a grécke. Domácou špecialitou bol predovšetkým syr a slané zemiakové cesto, ktoré sa plnilo na prianie. Od náplne závisel aj názov konečného pokrmu, či už to bola željanica, sirnica, bureg alebo krompirnica.

Pekárenské výrobky s ohľadom na zdravú výživu obsahovali čoraz väčšie množstvo plnozrnných múk, napriek tomu však kvalita klasického chlebového cesta bola nízka. Mliekarenské výrobky boli taktiež za svojim zenitom po odpredaji do chorvátskych rúk.

Čo sa samotnej organizácie týka, splnili všetky požiadavky, ktoré som mal. Ak človek plánuje navštíviť každú nimi organizovanú akciu, odporúčam väčší finančný obnos, ale sám som sa kvôli pracovnej vyťaženosti (len čiastočne súvisiacej s prácou v Banja Luke) zúčastnil len približne štyroch spoločných výletov.

Organizovanosť podujatí bola na vysokej úrovni, i keď pravidlom bolo menšie meškanie oproti plánu, ale táto vlastnosť bola rozšírená po celej krajine. Jazykovo boli bez výnimky zdatní.

Ak sa niekto zaujíma o vzťahy, sociológio, geopolitiku, vrelo mu môžem túto krajinu odporúčať. Ak niekto študuje technický smer, veľmi závisí od jeho schopností (aj vyjadrovacích), či získa prácu, ktorá mu pomôže v ďalšom pracovnom živote.