Po prílete do Belehradu som podľa inštrukcií nasadol na autobus a napísal SMS kontaktnej osobe že som dorazil. Na konečnej zastávke ma už čakalo dievča z IAESTE a odviedlo ma do kancelárie kde som sa stretol s vedúcimi národného centra. V kancelárii som stretol aj niekoľkých stážistov s ktorými som sa dostal do bytu v ktorom sme spolu bývali.

Čo sa ubytovania týka, bývali sme neďaleko centra Belehradu hneď vedľa električkovej zastávky v staršom trojizbovom byte. Daň za blízkosť zastávky bol pomerný hluk na ulici ktorý vadil najmä ráno. Bývalo nás tam dokopy osem, čiže bol to trochu  stiesnený priestor. No človek si po pár dňoch na tento režim zvykne a neprekáža mu to. Na byte sme bývali ôsmy zvyšných asi 50 stážistov bývalo na internáte.

Na druhý deň ráno ma vyzdvihol chlapec z IAESTE vybavili sme lístok na verejnú dopravu a prechodný pobyt v Belehrade. Neskôr poobede ma zaviedli na univerzitu kde som sa zoznámil s mojim mentorom a dohodli sme si pracovný čas. Pracovný čas som mal pomerne flexibilný oficiálne od 10:00 do 18:00. Reálne som však pracoval menej, asi 6 hodín denne. Mojou pracovnou náplňou bolo programovanie webových aplikácii v jazyku Java prostredníctvom GWT (Google Web Toolkit). Pri práci som sa naučil pomerne veľa nového. Práca však bola dosť vyčerpávajúca nakoľko som si takmer všetko musel naštudovať sám. (Čo je v celku prirodzené J). Zaujímavé na Srbsku bolo že väčšina ľudí (cca 70%) pracovala ako ja pre univerzitu ale na rozdiel od môjho pracovného miesta boli tieto miesta zrejme vytvorené do určitej miery umelo, čiže veľa ľudí vôbec nemalo robotu. resp. pracovali len pár hodín denne. (aj keď mali záujem pracovať) Takisto bolo dosť veľa prípadov toho, že stážisti prišli a nemali prácu. Niektorý čakali aj 3 týždne kým im našli prácu, čo vzhľadom k dĺžke ich stáže obvykle 6-8 týždňov bolo naozaj dosť nezvyčajné.  Čiže prácu v Srbsku odporúčam dobre preveriť a radšej ísť pracovať pre súkromnú spoločnosť ako univerzitu.

Čo sa mzdy týka bol tam zavedený systém určitého socializmu, teda stážisti nezávisle na tom koľko zarábali dostávali mesačne 4000 denárov (40 EUR) + ubytovanie + mesačný cestovný lístok na MHD + strava. Pod pojmom strava sa rozumie obed a jeden sendvič. Väčšina ľudí z toho samozrejme nevyžila, navyše jesť dva mesiace každý deň mäsový alebo syrový sendvič nevydrží hocikto J. Pod pojmom sendvič si však treba predstaviť skôr chlieb so syrom alebo so salámou. Teda ja osobne ako aj všetci stážisti ktorý sa zúčastnili na stáži sme neboli schopný z týchto peňazí vyžiť. Strava je však a niečo lacnejšia ako na Slovensku. Tento socialistický J systém bol vedený a prerozdeľovaný riaditeľom lokálneho centra, a bol zdôvodnený tým, že niektorí študenti zarábajú tak málo, že by z toho nevyžili a teda je nutné to takto rozdeľovať. Ja osobne a takmer všetci ostatní sme tomuto systému naklonení neboli, nakoľko bol netransparentný a zbytočne vyvolával pochybnosti.

Lokálne IAESTE organizovala každý týždeň niekoľko výletov. Na niektorých som sa zúčastnil aj ja a odniesol si pekné zážitky. Takisto som bol s mojím profesorom na konferencii v Čiernej hore najskôr niekoľko dní na pobreží a potom v horách z ktorých mám mimoriadne zaujímavé zážitky. V rámci tohto výletu som samostatne navštívil aj Ľubľanu v Slovinsku.

Asi po 5 týždňoch mi v električke ukradli doklady a peňaženku čiže s tým som mal určité problémy, ktoré som však úspešne vyriešil.

Dúfam že táto správa nevyznela priveľmi negatívne lebo ja som si stáž v Srbsku aj napriek problémom celkom užil, takisto Belehrad je veľmi zaujímavé mesto. So spolubývajúcimi ktorý a ktoré boli z Argentíny Thajska Fínska Talianska Brazílie Macedónska a Škótska som komunikoval po anglicky a pomohlo mi zdokonaliť moje jazykové schopnosti.

V Srbsku som prežil krásne prázdniny a napriek tomu že som minul podstatne viac ako som zarobil by som sa tam ešte raz určite chcel vrátiť.